Dano Uhliarik, 2008-02
Je piatok a začína sa rozvíjať klasický scénár. Janko sa nevdojak preriekne že "asi" v nedeľu ide na Vtáčnik. Spočítal som prípadné klady či zápory otázky. "Môžem ísť s Vami?" Janko zo šibalským úsmevom na tvári súhlasil. A kto vlastne ešte ide? Jožko a Jirko..."Aha" No dobre, dúfam, že aspoň počasie bude dobré..."Bude neboj". A cca po 32 hodinách stojím pri novinovom stánku a čakám na Janka. Prišiel presne. Jirko je už nalodený, takže ešte pre Jožka a môžeme frčať. A aj frčíme. Po ceste ešte berieme Jirkovho kámoša. Vidím ho druhý krát v živote a už ho obdivujem. Totišto meškali sme 40 minút. Cesta na Vtáčnik ubiehala štandartným spôsobom. Kto pozná osobne jednotlivých členov posádky automobilu, tak vie, asi ako. Tak a sme pod stenou. Zhlboka som sa nadýchol, Jirko si obliekol sedačku. Zhodil som ruksak na zem, Jirko je naviazaný. Sadám si, no a Jirko práve cvaká zlaňák v prvej dížke. S chalanmi si dávame ľahké raňajky + kávičku. Janko naťahuje prvú dížku v prekrásnej kútošpáre. No a jirko nám oznamuje, že si musí chvíľu oddýchnuť po dvoch ťažkých pokusoch v akejsi hrozivo vyzerajúcej hrane. Hmmmm. Ten čas ale letí. Po pár naozaj krásnych cestách, ktoré si môzete pozrieť na fotkách, a ktoré sa mi nechce opisovať, lebo až taký ľúbozvučný slovník nemám. No skrátka, 24.februára liezť v tričku cesty, ktoré nemajú menej ako 50m, je asi sen každého lezca. Nehovoriac o tom že bola fajn nálada a o dobrotách čo sme mali nabalená z domu ani nehovoriac... Ok. Zaliezli sme si dobre, a o 18.05 som už doma.
Čo k tomu dodať. Takýto februárový deň som snáď ešte nezažil...
Juro Klimo