Späť	HK DIRECT BYTČA

Ľady - neskoré sobotné popoludnie --25.2.2006-- Sobotňajšie ráno ako každé druhé. Obed štandartne veľmi dobrý - Pasta Barilla quatro formagi. Otcovské povinnosti (kočíkovanie) splnené... No, a čo teraz? Predo mnou sladké tri hodiny voľna. Super idem s chalanmi skúsiť ten ľadík. Zo základného tábora vyrážame v zostave, J.Bušfy prezývaný Janko(Kameraman + fotičaparatér). Jozef Šogun Balala prezývaný Drápalík (Prvolezec+morálna opora) a ja D. Uhliarik prezývaný Dano (Istič+3-tie koleso u voza). Azda za 15min. opúšťame Drápalíkov automobil značky Mazda 323 a vnárame sa do zasneženého náručia skál. Po úmornom 10 minútovom výstupe dorážame k úpätiu ľadov. Je ho takých cca 10 až 15m. Na nás hľadí s chladivým kľudom. Jožko nelení a vybaľuje matroš. Za chvíľu sa už zbrane nemilosrdne zahrýzajú do ľadu. V pozadí počujem Janka a jeho aparáty. Lano sa pozvoľna dvíha a kľukatí pomedzi expresy až k Jožkovi. Ľadovcové šróby držia až na ten posledný. Podrobný komentár k jeho nenainštalovaní do ľadovej steny si radšej prečítajte v kronike Hrebeňovky Kotešová. Jožko ale nepodľahol panike a o necelé 3m vyššie obviazal akési šášorie. Hurá na vrchole ho čakajú super pevné oceľové “hodiny”, z ktorých v zápätí zľaňuje a istí ma. S nepríčetnosťou Tasmánskeho čerta sa vrhám hore. Ono sa to lezie s vrchným lanom. Ešte to skúšame trochu viac vľavo a kolmejšie a keď sme už ukojení začíname baliť. Janko začína prestupovať na mieste, a mňa ruky už dávno odmietajú nadŕdať. Jožko nekompromisne velí ideme! Som dehydrovaný. Núkal som ho mulťákom ale ten vraj mám odložiť radšej malému Danovi. Hmm? Asi vie o niečom chutnejšom .A veru vedel. V miestnom Pohostinstve si dávame Krušovice a spokojní vyrážame späť do základného tábora - domov.