Späť	HK DIRECT BYTČA

Vtedy na Novom Zélande (Once Upon a Time in the New Zealand) -- Jožo Balala -- 5.2007 -- Jedno krásne aprílové ráno som vstal, oznámil v práci, že už ma nebaví pracovať za 8.000 Sk a začal som baliť batoh – smer Nový Zéland. Aj tak tam už bol moj spolulezec, bratranec, kamoš a neviem čo všetko (aj so svojou manželkou), tak prečo nie. Nasledovala srdcervúca rozlúčka s frajerkou a sľuby typu „prídem za tebou“ atď. Ako vždy, ostalo len pri sľuboch. Dátum odletu bol magický 6. 6. 2006. Okrem frajerky dal sľub, že príde, kamoš a spolulezec zo Šamorína Gabo M. Keďže lietadlo nespadlo a na Zélande som pristál, mohlo sa začať nové dobrodružstvo. Až do konca januára 2007 som pracoval a cestoval po južnom ostrove a netrpezlivo som čakal na víťazný február. Osmeho februára mal prísť Gabo. Ešte pred jeho príchodom som spoznal Čecha Mireka a Považskobystričana Andreja Rojka. A tak sme sa dohodli, že v tejto štvorici sa pokúsime vyliezť na najvyššiu horu Nového Zélandu Mt. Cook. Gabo mal prísť osmeho, ale s Andrejom sme sa rozhodli vyraziť na Mt. Aspiring už prvého februára. Po nákupe v Queenstowne a presune do Wanaky, kde sme zisťovali na miestnom Quide Centre počasie a požičiavali veci pre mňa – mačky a cepiny, pretože tie moje mi naša pošta nebola schopná doručiť ani po štyroch mesiacoch. Pripravení sme konečne vyrazili – smer Aspiring. Cesta sa tradične po Novozelandsky premenila z asfaltovej na prašnú, poľnú, osem malých brodov cez potočiky a boli sme na začiatku treku, kde sme prespali. Ráno sme zistili, že nemáme opaľovací krém a ja nemám ani prilbu, ale ísť spaťdo Wanaky sa mi už fakt nechcelo. Krém sme zohnali od českých turistov, ktorých je na Zélande...tak ako všade, a začali sme pomaly šlapať – smer Aspiring Hut. Tam sme chceli zistiť neaké to info o kopci a chate Todd Hut od miestneho chatára, ale ten ako sa neskor ukázalo, borca iba strúhal. Moc nám neporadil, zato nás vystríhal, že v hmle nie je vidieť chatu a že keď nemáme kompas a v hmle sa stratíme, budú to považovať za našu neskúsenosť a prípadnú záchranu vrtuľníkom si zaplatíme. Aspoň, že nám poradil, kde máme spať prvú noc. Romantické miesto sa volalo Škótsky bivak a bolo na konci doliny, ktorú uzatvárala obrovská skalná stena s vodopádom. Cestou tam sme dokonca kúpili od dvoch ceprov buzolu. Celá táto kúpa mala len dve chybičky krásy a to, že sme ju nevedeli použiť a nakoniec sa ukázalo, že je pokazená. Na druhý deň ráno sme vstali o 3.00 hod a o 4.00 hod sme začali šlapať.  Našťastie hore sa vyčasilo. Obliezli sme vodopád, chvíľu sme šli úzkym kaňonom. Potom sme zabočili do asi tristo metrovej mokrej steny.  S ťažkými batohmi to bola celkom fuška. Po jej zdolaní sme sa vrátili spať do kaňonu a po ďaľších 500 m zasa zabočili doprava, až sme dorazili na začiatok ľadovca. Hneď na začiatku sa nám postavil do cesty strmý ľadový prevej, ktorý sme nakoniec nesprávne obliezli zhora a tak sa dostali skoro až na vrchol Mt. Bevanu. Odtiaľ sa nám už naskytol nádherný pohľad na Aspiring. Naozaj ako Matterhorn. Po asi 3 km cesty po ľadovci sme sa doplazili dehydrovaní na chatu Todd Hut, ktorú sme hneď zabrali. O 20.00 hod prišla z vrcholu kopca Novozélandská vodkyňa spolu s americkou klientkou. Bola nasratá,  ale keď sa ukludnila, tak nám čo to poradila. Určite lepšie ako chatár z Aspiring Hut, ktorý nám tvrdil, že Todd Hut nie je vidieť ani za pekného počasia a pritom chatu bolo vidieť už z diaľky. Hneď nám bolo jasné, že tam nikdy nebol. Daľší deň sme dali budík na druhú, vstali o tretej a na výstup vyrazili o štvrtej hodine za hmly, vetra a dažďa. Úvodný hrebeň bol celkom kompaktný, tak som na chvíľu uveril, že nebudem potrebovať prilbu. Potom, čo sme po ľadovci obišli veľkú trhlinu, ktorá nás oddeľovala od juhozápadného hrebeňa, ktorý viedol až na vrchol Aspiringu som sa veĺmi rýchlo prebral zo sna. Kameňolom v Ladcoch je isto pevnejšia skala. A tak sme to rovno otočili. Od Novozélanďanky sme sa dozvedeli, že na miestne kopce sa oplatí liezť v zime a na jar. Potom je už moc teplo a keďže kopce sú už rozsypané, tak tam stále niečo padá. Hneď nás aj upozornila, že na Cook sa liezť dať nebude. Aj keď na ďalšie dni hlásili azúro, bez jedla a prilby nemalo zmysel zostať hore a tak sme ešte v ten istý deň začali zostup. Sneh už bol mokrý a aj trhlín pribudlo. Ľadový prevej sme tentokrát obišli spodom. Stenu nad vodopádom bolo zliezť utrpenie. Boli sme už unavení a navyše sme nenašli ani jeden zlaňák. Na Aspiring Hut sme dorazili o 23.00 hod totálne dehydrovaní, pretože Andrej aby odľahčil batoh, vylial vodu. Prespali sme a ráno sme docapkali do auta a išli sme spat do Wanaky konečne sa osprchovať. Po ďaľších dvoch dňoch skalného lezenia vo Wanake sme siedmeho februára vyštartovali smer - Christchurch, čakať Gaba, ktorý  slovo, že príde dodržal a osmeho priletel. V ten istý deň sa k nám pridal Mirek a Honza a tak sme boli komplet. Dokonca ešte o jedného viac. Aj napriek viacerým upozorneniam, že na Cook sa ísť nedá, sme nakoniec šli. V Mont Cook Village som sa dozvedel od známych, že cepiny sú už v Blenheime. To mi ale bolo...platné. Deviateho februára sme sa dostali len po Ball Shelter  a tam nás definitívne presvedčil jeden vodca z USA, že to nemá cenu. Bolo fakt teplo, vraj to tam všetko padá a Linda Glacier  sa kvoli trhlinám nedá prejsť. Po tom, čo celú noc pršalo a ráno sme boli celí mokrí sme to hneď s Gabom zabalili. Len Andrej to nechcel vzdať. Došiel aj s jedným pádom do trhliny po Plato Hut a potom to radšej otočil tiež. Mirek sa vrátil z Bell Shelter kvoli opuchnutému členku. Už len vo dvojici spolu s Gabom sme sa zase presúvali do Wanaky Dva dni na skalkách. Konečne sme zdolali magickú dvadsiatku „kam sa hrabú všetci tí desiatkoví lezci“ a presunuli sa ku Queenstownu do oblasti – Wya creek . Nádherná dolina ponad ktorú prejdete po vodovodnom potrubí, ktorého funkciu a význam nám nevedeli vysvetliť ani domáci. Zase dva dni lezenia. Gabo sa konečne rozliezol a na mne bolo vidieť, že som osem mesiacov iba hnil. Po týchto dvoch dňoch sme sa začali presúvať do Darran Mountain, kde je vraj najpevnejšia žula na svete. Už cesta tam bola zaujímavá, pretože moja mapa v mierke 1:1 sa končila niekde pri Cromwelli. Do Darranou sme šťastne dorazili.  Prešli sme dolinou k Black lake   a odtiaľ z vtáčej perspektívy pozreli Mildford Sound. Žula bola naozaj pevná a kopce okolo nádherné. Na chate, ktorá bola pri vstupe do doliny sme znovu stretli našu známu z Todd Hut. Na druhý deň ráno nás zobudil dážď a otravní  keovia, ktorí „opravovali“ naše auto. V týchto končinách vraj prší často, ale dostali sme radu, že máme ísť do Chinnamas Bluff. Vraj je tam krásna 300 metrová stena a miliarda sandfly. Chinnamas sa nachádza v NP Aspiring na druhej strane Queenstounu. Cesta tam vedie okolo nádherného jazera Lake Wakatypu.  Sandfly tam bolo naozaj miliarda, ani najesť sa človek nemohol. Aj skaly boli pekné, len škoda, že v mojom batohu neboli moje lezky. Tak nás napadlo, či som ich nezabudol na Wya creek. A naozaj zabudolc čakali tam na mňa. V ten deň som už stratil chuť do lezenia ale Gabo zabojoval a preliezol nádherný strop za 22. Po vyše týždni lezenia sme sa začali pomaly presúvať ku Christchurchu , pretože sa blížil dátum Gabovho odletu a pri Christchurch sme ešte chceli navštíviť Somers Mountain. Povodne na chatu Pinacle Hut, ktorá je rovno pod skalami mal ísť trojhodinový trek, ale potom čo nám poradila jedna ženská na začiatku treku sme sa dostali až na Mt. Somer. Museli sme sa vrátiť a nakoniec sme boli radi, že sme sa do večera dostali na chatu. Skalné rebrá v Somers Mountain sú naozaj nádherné a príde si tam na svoje každý milovník špár. Gabo odletel 19. februára do Austrálie a ja som sa pobral dožiť posledný mesiac na Zélande spať do Blenu. Moje špecial Fuck you very much :-) patrí: Jožovi Augustínovi a jeho manželke Ľube, za pomoc v prvých dňoch na Zélande, Stanovy Fosenbauerovi – takisto za pomoc pri kadeakých vybavovačkách. A samozrejme mojím trom spolulezcom Mirekovi, Andrejovi a Gabovi. fotografie