Späť	HK DIRECT BYTČA

UPOZORNENIE! Článok neprešiel jazykovou úpravou a tak môže obsahovať nevhodné slovné spojenia. TA3 14.-15.6. 2008 Text: Jozef Balala (písať pomáhala: Natália Kopčoková) Tak sa mi nejako po pol roku urobilo smutno, a hádajte na čo som si spomenul. Že by nebolo "od veci" sa ísť pozrieť do Tatier. už len zohnať spolulezca. A keďže hlásili zase raz periódu "dobrého - zlého" počasia. vôbec to nebolo ľahké. My "zahorizontálni" už v takomto počasí sedíme radšej doma v papučkách. Ale našťastie našiel sa aj "predhorizontálny" spolulezec a dokonca hneď žena. A tak sme 14.6. ráno vyrazili smer TA3 v zložení Soňa Šesteková a Jozef Balala. Soňa ráno trochu meškala a tak som jej kúpil lístok. Ešte, že mala polovičnú zľavu, tak som jej hneď ráno zarobil :-). Cesta prebehla bez problémov, len v Smokovci sme nemohli nájsť normálne a hlavne otvorené potraviny. Je vidno, že cestovný ruch v Tatrách rozkvitá. Na Zbojníčku sme dorazili o 13:00 hod. Privítal nás večný optimista Paľo Štoček. Po krátkom občerstvení sme vyrazili pod južnú stenu Javorákov, v nádeji, že "opáčime" aspoň dve dĺžky z Kelleho piliera. V Tatrách zase raz zúrilo typicky letné počasie - fúkal vietor a 2 stupne nad nulou, čiže celkom teplo. Pilier sme našli, len bolo sa treba k nemu dostať po snehu, čo v strmom svahu nebolo vôbec ľahké. Hlavne, keď mačky oddychujú doma pod posteľou. Dať na seba sedák a matroš ma tiež napadlo, až keď už som stál na malej skalnej poličke. Aspoň, že Soňa používala rozum a obliekla sa už dole. Prvý štand ani nepovažujem za štand, lebo to bola len slučka poza kameň. Na druhom som sa prezul do lezečiek a nechali sme tam aj Sonin batoh. Pred treťou dĺžkou som sa začal zase raz opúšťať, ešte, že Soňa bola zase raz do lezenia žhavá a tak ma presvedčila pokračovať aj v hmle a vetre. Ako vždy to najlepšie nakoniec, posledná dĺžka fakt stála za to. Tak, ako sa nám bez problémov liezlo, tak sa nám aj bez problémov zlaňovalo až po tretiu dĺžku, kedy sa muselo samozrejme zaseknúť lano. Našťastie po pár "upozorneniach" sa nám ho podarilo uvoľniť. Rovnej zeme sme sa dotkli o 19:00 hod a kochajúc sme sa vracali späť na chatu, kde sme do 23:00 hod bojovali s fľašou vína. Po tom už nasledovala večierka. Proti bola akurat skupinka Poliakov, ale po mojom dôraznom upozornení, že sú na horskej chate a nie na diskotéke vo Varšave, som už počul len "jasnie, sorry". Na druhý deň bolo ešte "lepšie" počasie, od 5:00 rána už padal aj krúpec. Soňu som neskúšal zobudiť ani náhodou, lebo z jej spiacej tváre sa dalo jasne vyčítať, že to bude moje posledné budenie v živote. A hoci po raňajkách sme sa ešte pohrávali s myšlienkou na lezenie, nakoniec vyhrala turistika na Svišťov štít cez Divú dolinu, v ktorej sa dá ešte stále lyžovať. Na vrchole sme si vychutnali mliečnu chuť Tatier, ktorá miestami prechádzala až do čokoládovej. Výhľad z vrcholu bol krásny, asi tak na 10 metrov. Po návrate z obedu nastal čas na rozlúčku a cestu dole pokúsiť sa zastihnúť skorší vlak, čo sa nám aj nakoniec podarilo. Keďže som nemal čas sa starať o mobil, tak sa mi vybil vo vrecku, ale aj tak som sa pokúsil dovolať pánovi docentovi Augustínovi, či by ma nevyzdvihli cestou z Oravy v Žiline. Pokus dopadol neúspešne, lebo pán docent na víkend telefón vypínajú. Domov sme došli bez problémov. Dokonca aj spoje na lazy išli. No musím sa priznať, že "když takto bude jednou čas, tak si to se Soňou rád zopakuju." :-) V Tatrách...