Späť	HK DIRECT BYTČA

"ZA HORIZONTOM" V BATIZOVSKEJ DOLINE (5.-6.7. 2008) Text: Jozef Balala, fotografie: Vlado Vričan (Láďo) Konečne sa aj ja môžem tešiť na dlhý víkend, lebo na sobotu pripadol štátny sviatok Cyrila a Metoda. Pôvodne sme mali zámer výstupiť Poľským hrebeňom na Gerlach. Akcia sa dohadovala mesiac a pol dopredu a keďže sme si poplietli dátumy, tak jedna skupina bola na Gerlachu už pred týždňom (druhá bola na Ošarpanci). A tak zmenili plány na lezenie v južnej stene Batizovskeho štítu a v nedeľu v západnej na Gerlachu. Lenže to sme skutočné iba chceli a nakoniec to dopadlo úplné ináč. Do Tatier sme nakoniec išli v zostave: Soňa, Jano, Láďo a pisár Jožo - všetci traja toho času už "za horizontom". Z domu sme vyrazili o 09:00 ráno lebo do obeda hlásali ešte v Tatrách dážď a po obede postupné zlepšenie počasia. Vyšné Hágy nás privítali slnkom, takže šlapať hore k Batizovskému plesu sme začali v tričkách. Cestou cez les popred nás poletoval orol. Bolo na ňom vidieť, že má z nás skutočné „strach“ a že naša prítomnosť ho naozaj ohrozuje. Batizovské pleso nás privítalo dažďom, a tak sme stali pod skalou a čakali kedy prestane pršať. Okolo plesa pobehoval ďalší ohrozený zvierací druh – svište. Hneď ako prestalo pršať pobrali sme sa pod Batizovsky štíť hľadať bivak. Prvý, ktorý si pamätala a našla Soňa, bol ešte plný snehu. Druhý bol zase málo priestranný a navyše mal vchod otočený smerom od vetra. Až tretí bol „dobrý“ – priestranný, mal vchod otočený v smere vetra (aby nás dobre prefúkal čerstvý vzduch) a dokonca v ňom bol aj krásny kus ľadu. Nakoniec sme zistili že je to zamrznutý profesor Mcdonald (z divadelnej hry "Dobytí serverního pólu"). Telo jeho sluhu profesora Berana tam už nebolo (asi ho už niekto zohrial). Noc bola plná vetra a dažďa ktorý sem-tam zafúkol aj do bivaku. Jano ma postupne vytlačil z karimatky. Celú noc som "klepal kosu" a nad ránom som už musel intenzívne stepovať mimo spacák. O 06:00 som už nekompromisne začal všetkých budiť. Aj Soňa sa ráno sťažovala že nespala, ale tie zvuky čo celú noc vydávala hovorili o niečom inom. Aby som to vysvetlil, prečo mi bola kosa: mal som len letný spacak a spodky - tie som nechal pre istotu doma. Po tejto skúsenosti mi je jasné, že na osemtisícovkách je bez podporných prostriedkov naozaj nemožné prežiť noc bez spacáku. Ráno sme sa ani nemuseli dlho rozhodovať či ideme späť. Stále bola hmla a vietor. Bolo síce jasné, že okolo 11:00 by to mohlo rozfúkať, ale zimiť sa už nikomu nechcelo - okrem Soni. A tak som celú cestu dole počúval, že som za horizontom, a že sme mohli ísť aspoň na Gerlach atd... Soňu utíšilo, až keď som sľúbil že pôjdeme na Stenu pri Skoku. Tá je položená nižšie takže tam toľko nefúka. Ako sa neskôr ukázalo bola to "osudová" chyba. Po občerstvení v Hágoch a presune na Štrbské pleso sme sa ledva doplazili pod stenu. Zase bola nejako ďalej ako som plánoval. Potom čo sme si nasadili "lezecké rekvizity", sme začali hľadať nástup. A nie a nie sa rozpamätať, kde je. A tak som vsadil na divokú kartu, vyliezol som až 3 metre a mohol som sa vrátiť. Podobne dopadol aj Jano. A tak sme zo seba dali dole rekvizity a pobrali sa späť. Slovo dostala zase Soňa a tak nám konečne niekto povedal pravdu do očí: „chlapi po tridsiatke nestoja za nič!“. Na Štrbskom sme si dali pivo a Soňa, ktorú ináč motorové veci nezaujímajú, nechala oči na dvadsiatich harleyakoch. V Štrbe sme si dali cesnakovú polievku, ktorá bola skutočne cesnaková. Doma z archívu som zistil, že pred štyrmi rokmi som liezol stenu úplne inde, no a po mokrej skale sa tiež lezie zle. Navyše to tam vtedy nebolo také zarastené trávou. Aspoň Soni sme sľúbili, že keď zase raz budeme kúsok pred horizontom, tak ju tam zoberieme a znovu to vylezieme. A tak sme toho tento víkend hlavne naturistikovali. A počasie zase raz rosničkám "vyšlo".		Spoločná fotografia s profesorom McDonaldom v bivaku Jožov ultraľahký - plážový spacák Obláčik sa držal nad Batizovským štítom aj po našom odchode